Aká bola cesta úspešného futbalového reprezentanta? Ako sa vyrovnával s náročnými životnými skúškami, čo mu pomáhalo v ceste na výslnie a ako po kariére hľadal stratenú identitu?
„Za každým úspešným športovcom je príbeh. Ten môj je zaujímavý v tom, v akých podmienkach sme s rodinou žili, čo všetko sme preskákali a kam som to napokon dotiahol,“ vraví bývalý slovenský reprezentant Ján Ďurica o svojej autobiografii s názvom Futbalista z teba nikdy nebude.
Hollywoodsky príbeh, no žiadna óda
Na knihe spolupracoval so športovým redaktorom a komentátorom televízie Markíza Marekom Arpášom.
„Ambíciu napísať knihu som mal dlhšie. Janovi som koncom minulého roka nadhodil, či neuvažuje nad autobiografiou, a videl som, že sa mu tá myšlienka páči,“ hovorí Arpáš.
Počas dlhých rozhovorov Ďurica poodhalil zákulisie tímov, ktoré pobláznili futbalové Slovensko – či už Artmedia Petržalka v Lige majstrov alebo reprezentácia na majstrovstvách sveta 2010 i EURO 2016. Zároveň opísal svoje pôsobenie v Rusku či Turecku.
„Chvíľami je to až hollywoodsky príbeh, no nečakajte žiadnu ódu na Ďuricu. Je to profil športovca so všetkými plusmi i chybami,“ prezradil Arpáš.
Životná epizóda, ktorú v sebe dlho dusil
V mladosti si Ďurica vypočul, že z neho futbalista nikdy nebude. S rodičmi a bratom sa museli pre exekúciu z večera do rána vysťahovať z bytu. Nemal čo do úst a jednu horalku si rozdeľoval na sedem dní.
„Túto životnú epizódu som v sebe dlho dusil. Až teraz som ju prvýkrát vyrozprával. Môj život je sínusoida, raz som bol hore, inokedy dole. Všetko som sa snažil rozpovedať čo najautentickejšie a vložil som do knihy srdce,“ načrtol Ďurica.
„Spolu s Marekom sme chceli, aby kniha bola motiváciou pre mladých ľudí, nech robia to, čo ich baví. Je jedno, z akých sociálnych pomerov pochádzajú,“ dodal bývalý futbalista.
Hovoria aj Škrtel, Weiss a ďalší
Knihu dopĺňajú komentáre Martina Škrtela, Vladimíra Weissa staršieho, futbalového agenta Karola Csontóa a ďalších ľudí, ktorí sprevádzali Ďuricovu kariéru.
„Ich výpovede dotvárajú príbeh a približujú udalosti, o ktorých ani sám Jano netušil,“ prezradil spoluautor knihy Marek Arpáš.
Ako to bolo s dresmi Artmedie pred odvetou predkola Ligy majstrov proti Celticu Glasgow? Čo sa stalo na majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike či v lietadle cestou z majstrovstiev Európy vo Francúzsku? A prečo sa pod zjazdovkou v Tatrách možno dodnes povaľujú diamantové náušnice? Aj to sa dozviete v Ďuricovej autobiografii.
„Som rád, že ľudia, ktorí vytvárali túto knihu, verili v môj príbeh, v moju kariéru a v to, že ľuďom mám čo povedať. Bola to pre mňa nová výzva. Keď som po mesiacoch rozhovorov a práce knihu chytil do rúk, splnil sa mi ďalší sen,“ tvrdí Ďurica.
Prečítajte si úryvky z knihy:
O konflikte po EURO 2016
V lietadle hrala hlasná hudba a tréner Kozák nás požiadal, aby sme ju vypli. Miňo Stoch mu hneď kontroval drzou poznámkou, načo sa Kozák otočil a kráčal k nemu. Vznikla hádka a ja som sa ocitol rovno medzi nimi.
Ochrankári boli vpredu a v takej úzkej uličke nemali šancu zasiahnuť. Snažil som sa ich upokojiť, no čoraz viac išli do seba. Lomcovali nimi emócie a tréner Kozák sa tak vytočil, že keby som mu v poslednej chvíli nechytil ruku, ktovie, ako by sa to skončilo.
O páde na dno
Mal som šestnásť či sedemnásť rokov a bol som rád, že môžem robiť to, čo ma baví, čiže hrať futbal. A navyše vo svojom rodnom meste. Chodil som vysmiaty od ucha k uchu.
Bola to príjemná rutina, až kým som v ten osudný letný deň neprišiel domov. Všetko sa zrútilo ako domček z kariet. Zlomení rodičia, celonočné balenie, Avia s našimi vecami, ktorá sa stratila za rohom.
Z večera do rána som sa ocitol sám v izbe na dunajskostredskom štadióne.
O smutnom konci na MS 2010
Nie som hrdý na to, čo sa stalo po našom vypadnutí. Vedeli sme, že už je po všetkom, a v hoteli sme si trochu viac vypili. Mali sme výmenu názorov, ale k žiadnej bitke neprišlo. Ráno som sa však zobudil s tým, že som mal na hlave napísané: „Kitka je kokot.“
Nevládal som s tým nič spraviť, a ak mám byť úprimný, v tom momente mi to bolo úplne jedno. Prišiel som tak aj na raňajky. Keď ma zbadal Vlado (Weiss, vtedajší tréner reprezentácie – pozn.), povedal mi: „Jano, daj si podpísať rozlúčkový dres, v reprezentácii si skončil.“
