„Na Slovensku nikto nechce byť oligarchom,“ píše v úvode zbierky príbehov zo slovenskej reality jej autor Tomáš Vašuta. V tejto téme je doma, vplyvným podnikateľom sa intenzívne venuje posledné štyri roky v mesačníku INDEX. Rozprávali sme sa s ním, prečo by sme nemali zabúdať, kto sú oligarchovia a ako sa nimi stali.
Koho nazývame oligarchom?
Na začiatku sme si definovali, že pod pojmom oligarcha budeme vnímať vplyvného človeka, ktorý nielen podniká, ale snaží sa získať vplyv na chod štátu buď cez nejaké biznisy, ovplyvňovanie štátnych zákaziek, alebo cez ovplyvňovanie politických strán. Oligarchovia majú tiež spojenie s nejakou s politickou stranou – priamo alebo nepriamo, napríklad sponzorsky.
V úvode knihy je spomenuté, že oligarchovia sa snažia presviedčať, že nimi nie sú. Ako to robia?
Na Slovensku je skupina podnikateľov, ktorí zbohatli v priebehu deväťdesiatych rokov tak, že buď niečo sprivatizovali, alebo získali lukratívne štátne zákazky. A takíto ľudia často chcú, aby sa na to zabudlo a chcú sa prezentovať cez svoj najnovší biznis alebo štandardizované podnikanie. Viem o minimálne jednom alebo dvoch takýchto podnikateľoch, ktorí si zaplatili PR agentúry, čo mali „štandardizovať“ ich meno, aby neboli vnímaní kontroverzne, a preto aj tlačili na novinárov a médiá, aby neboli spájaní s pojmom oligarcha.
A presvedčili novinárov?
Novinári, ktorí to myslia vážne, sa nedajú uplatiť. Verím, že etablované médiá na Slovensku majú štandardy, novinári pri písaní uplatňujú novinársku etiku a nedajú sa ovplyvniť. Ale tiež verím, že niektorí novinári mohli byť ovplyvniteľní, ale nie zámerne. Skôr vidím to, že novinári sa často menia – novinárčina je povolanie, kde človek dlho nevydrží –, a stále prichádzajú noví ľudia a zabúda sa na to, čo bolo. A to bol cieľ knihy, poukázať, že vplyvní a mocní ľudia majú nejakú minulosť. Aj keď sa na to chcene či nechcene zabúda, treba si to pripomínať. Tí ľudia nemajú za sebou úspešný americký príbeh, kde začali podnikať s malým stánkom a zrazu zbohatli, ale často používali skratky, ktoré neboli „čisté“.
V úvode knihy sa spomína krátka pamäť. Prečo je dôležité pripomínať minulé udalosti, keď sme stále zaplavení novými kauzami?
Tendencia zabúdať je spôsobená nedbalosťou alebo ľahkovážnosťou, resp. zľahčovaním pozície niektorých ľudí. Mohli by sme spomenúť jednu dlhoročnú televíznu reláciu. Tá ľudovo sleduje osudy niektorých podnikateľov a zľahčuje, ako sa dostali k bohatstvu a úspechu, pričom aj takýto typ informovania prispieva k tomu, že títo podnikatelia sú vnímaní nekriticky. A viem, že pri niektorých menách došlo k zmene, správajú sa inak, uvedomili si, že majú robiť aj charitu a filantropiu, ale mali by sme – novinári aj spoločnosť – myslieť na to, že aj minulosť je dôležitá a treba týchto ľudí vnímať aj cez ňu.
Ako vznikali príbehy o oligarchoch?
Keď pripravujem jednotlivé príbehy, som niekoľko dní ponorený v živote daného človeka, prečítam stovky článkov, zväčša od deväťdesiatych rokov po súčasnosť. Vždy mám na konci nejaký dojem z toho človeka – zlý, neutrálny alebo celkom priaznivý. Ale boli mená, pri ktorých som bol doslova zhnusený z toho, čo všetko o tom človeku vieme, a pritom stále nevieme všetko, len to, čo preniklo na verejnosť. A nie sú to vymyslené veci, ide o primárne zdroje ako spisy ŠtB alebo priame osudy firiem, ktoré boli sprivatizované a následne nasmerované do krachu alebo vytunelované. No aj keď pociťujem odpor človeku, snažím sa byť neutrálny a zachovať si nadhľad, nie je to vždy jednoduché, ale je to pre mňa základ ponúkať len fakty.
Ktoré príbehy sa najviac vryli do pamäti autora?
Pokiaľ ide o negatívne prípady, dosť odpudivý bol príbeh pána Širokého a čo sa týka tých pozitívnejších... Ja vždy pozerám na ľudí aj z toho pohľadu, či sa schovávajú pred verejnosťou alebo neschovávajú, a z tohto pohľadu celkom pozitívne vychádza Patrik Tkáč, ktorý sa nebojí komunikovať niektoré veci aj cez sociálne siete a nemám pocit, že by sa schovával ako ostatní podnikatelia.
Pozná autor knihy Oligarchovia všetkých protagonistov osobne?
Nepoznám. Je dôležité povedať, že každému sme ponúkali možnosť rozhovoru, no väčšina to odmietla. Niektorí boli práve vo väzbe, takže vtedy možnosť rozhovoru ani nebola. Ale niektorých poznám osobne. Väčšina sa však s novinármi nestretáva, lebo by to nebol jednoduchý rozhovor, majú veľa masla na hlave. Ale veľmi si napríklad cením, že som sa stretol s pánom Kmotríkom, ktorý bol ochotný vysvetľovať a nebál sa stretnúť.
Keďže oligarchovia sú bohatí podnikatelia, dozvieme sa z knihy aj nejaké manažérske princípy, ktoré uplatňovali v biznise?
Podnikateľov môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Jedna časť zbohatla v deväťdesiatych rokoch, no následne sa im majetok scvrkol, nevedeli nabehnúť na klasický trhový mechanizmus. No sú aj takí, ktorí síce tiež zbohatli v deväťdesiatych rokoch, ale ukázali svoju šikovnosť a dokázali svoj biznis rozvíjať aj ďalej.
KÚPIŤ
V knihe sa spomína dvadsať mien, no oligarchov na Slovensku je asi viac. Bude pokračovanie knihy?
Momentálne máme v časopise Index rozbehnutý seriál Magnáti, ten je „lightovejšou“ verziou Oligarchov. Vplyv týchto ľudí na chod štátu je ďaleko menší a na rozdiel od prvej série sú tam aj pozitívne príklady podnikateľov, ktorí zbohatli aj bez toho, aby im pomohol štát, respektíve štátne zákazky.
A na záver, aké mená nájdeme v knihe?
Píšem o najznámejších ľuďoch, ktorí chceli mať vplyv aj ho dosiahli, čiže Jaroslav Haščák, Patrik Tkáč, Ivan Kmotrík až po Oszkára Világiho a Slavomíra Hatinu. Ide o ľudí, ktorí buď mali veľký vplyv v istej dobe, alebo ho doteraz majú. Možno ich mnoho ľudí ani nepozná, ale častokrát sa s ich produktmi alebo vplyvom stretávajú v bežnom živote.
